Vegetariánsky mýtus
Recenzia knihy Vegetariánsky mýtus
Autorka knihy Lierre Keith bola 20 rokov vegánka a etická priateľka zvierat ktorá si myslela, že verí a bojuje za správne veci. V knihe opisuje, ako sa jej zdravotné komplikácie natoľko zhoršili, že bola prinútená svoj životný štýl úplne zmeniť. Od dňa, keď po prvý krát po 20-tich rokoch “musela” zjesť živočíšne bielkoviny a tuky, plakala traumatizovaná celé dva týždne. O sebe prehlasuje že to, čo ju oddelilo od vegetariánov a vegánov nie je etika alebo záväzok, ale informácie a poznatky. Informuje aj o tom, že 30-50% dievčat a žien, ktoré sa liečia na anorexiu a bulímiu, sú aktuálne alebo bývalé vegetariánky či vegánky.
V knihe podľa nás zaujímavým spôsobom opisuje ako vegetariánska diéta (jej nízkotučná verzia a najmä vegánska) nie je dostatočne výživná pre dlhotrvajúce udržiavanie zdravia. Zasahuje aj do spoločenských tém, ktoré sa týkajú udržateľnosti poľnohospodárstva, čo považujeme z knihy za najzaujímavejšie vôbec (i najdôležitejšie). Tvrdí, že poľnohospodárstvo je jednou z najdeštruktívnejších vecí, ktoré ľudstvo urobilo tejto planéte. Píše, že vegetariánstvo nie je len o tom čo jete, alebo čomu veríte. Je to o tom, kto ste. V morálnej oblasti vyzdvihuje najmä tézy o kolobehoch života a smrti. Opisuje aj svoj vtedajší vegánsky pohľad na svet:
„Chcela som veriť, že môj život – moja fyzická existencia – bola možná bez zabíjania a bez smrti. Ale nie je. Všetko z čoho je vaše telo – kosti, krv, mozog, srdce – potrebuje živočíchy.“
V knihe opisuje niekoľko z dôvodov, prečo žiadny život nie je možný bez smrti: pôda, na ktorej závisí život, sa spolieha na smrť, ktorá vracia živiny späť do pôdy. Odvoláva sa aj na rôzne spoločnosti (napríklad Organické záhradníčenie), kde sa tvrdí, že prvé prikázanie organického pestovania znie: „kŕmte pôdu, nie rastliny“. Dusík, fosfor a draslík sú tri najdôležitejšie prvky zeme pre záhradníkov. Tieto tri minerály sa vracajú do pôdy ak zviera (vrátane človeka) zomrie. Vápnik je ďalší limitujúci faktor pre pôdu – nachádza sa v kostiach a zvyškoch zvierat, ktoré zomreli a vracajú svoje živiny späť do pôdy. Píše, že 99,8% pôvodných prérií je teraz preč. Neostalo žiadne miesto pre byvola na túlanie. Je tu iba kukurica, pšenica a sója. V zemi, na ktorej na pestuje vegetariánska strava, ktorá bola kedysi domovom pre zvieratá, nie je žiadny prirodzený proces, ktorý by obnovoval ornú pôdu. Práve naopak, poľnohospodárstvo mení pôvodne životodarnú pôdu na neúrodný piesok (púšť).
Autorka v otázkach etiky vyslovuje aj provokačné otázky ako: “koľko rýb musí zomrieť, aby voda z riek mohla byť použitá na zavlažovanie polí? Koľko vlkov a bizónov bolo zabitých len preto, aby sme mohli vytvoriť poľnohospodársku pôdu pre obilie a iné rastlinné potraviny?” Autorka na tieto otázky samozrejme odpovedá, nie len v etickej rovine ale aj fakticky. Uvádza, že napríklad v roku 1491 existovalo v Spojených štátoch okolo 60 až 100 miliónmi bizónov. Teraz vraj existuje už len 350.000 bizónov a iba 12 až 15.000 z nich sú čisto bizóni, ktoré nie sú krížené s domácim dobytkom. Uvádza, že Severoamerická préria bola znížená na 2% svojej pôvodnej veľkosti. Úrodná časť ornice (pôdy), ktorá bola kedysi hlboká cez 3 metre, sa dá dnes merať už len na centimetre. Jedna polievková lyžica pôdy obsahuje viac než jeden milión žijúcich organizmov a každý jeden z nich niečo konzumuje. Hádajte čo?
Autorka v knihe píše, že život a smrť sú tým istým momentom. Pre to, aby mohol niekto žiť, musí niekto iný zomrieť. Tvrdí, že smrť nie je problém, ale naša arogancia a ignorácia už áno. Vyvracia aj morálne argumenty vegánov a vegetariánov o tom, že ak sa chceme najesť, nemali by sme nikoho zabíjať. Pri pohľade na kolobeh prírodných zákonov, ktoré v recenzii jej knihy popisujeme, to dáva zmysel ak si odpovieme na mnohé provokačné otázky, ktoré v knihe autorka kladie. Neexistuje nič, čo by sme mohli zjesť (či už rastlinného alebo živočíšneho pôvodu), kvôli čomu by nik nemusel nikdy zomrieť (priamo alebo nepriamo).
“Človek nie je na vrchole potravinového reťazca – je to arogantný pohľad, ktorý iba človek môže zaujať. Všetci ľudia sú súčasťou kolobehu života. Naše telá skončia ako potrava pre pôdu, tak ako každé iné zviera, ktoré zomrie (v ideálnom prípade v prérii) necháva svoje živiny a minerály, aby sa vrátili do pôdy a umožnili nový život.”
Podľa autorky všetko potrebuje jesť a teda aj byť zjedené a toto všetko umožňuje životu pretrvávať. Nie je žiadna hierarchia, iba hlad. Príroda je násilná a krvilačná. Smrť násilím, vyhladovaním, zamrznutím či podchladením – to sú normálne konce impozantných a nádherných tvorov divočiny. Z nášho pohľadu je to práve pokrok ľudstva, ktorí pokrivil pohľad na túto skutočnosť, pretože patríme k jediným cicavcom na svete, ktorí si dokázali okolo seba vytvoriť nie len enviromentálne prostredie (teplo, hojnosť jedla, bezpečie, iné), ale aj dodatočné morálne zákony, ktoré nie vždy prihliadajú aj tie prírodné zákony.
Autorka trefne poukazuje na fakt, že ani nám nebola daná dominancia, ale závislosť. Sme závislí na miliónoch rôznych tvorov, väčšina z nich je neviditeľná pre naše oči a všetci robia prácu produkcie alebo rozkladu, ktorú my robiť nedokážeme. Autorka v knihe rozoberá aj tézu o tom, ako vysokokvalitné proteíny a tuky, najmä orgánové mäso s veľkou nutričnou hodnotou, spôsobili, že náš tráviaci systém sa mohol zmenšiť a naše mozgy mohli narásť a tvoriť kultúru vlastného prostredia.
Autorka ďalej tvrdí, že poľnohospodárstvo je katastrofa, ktorá nikdy nedovolí Zemi, aby sa sama uzdravila. Trefne poukazuje na fakt, že udržanie poľnohospodárskej pôdy v sterilnosti a čistote (napríklad bez burín) zahŕňa veľkú snahu proti prírode, pretože život chce žiť. Stromy sa snažia vytvoriť les, tráva chce svoje prérie a voda túži po riekach a jazerách (ekosystém / bioesféra). Aj preto s poľnohospodárstvom prichádzajú civilizačné choroby. Sú to degeneratívne choroby ako artritída, cukrovka, vysoký tlak, mŕtvica, srdcové ochorenia, depresia, schizofrénia, rakovina, krivé zuby, zlé videnie a veľa autoimúnnych a zápalových ochorení.
Autorka v knihe uvádza aj príklady, ktoré vyvracajú politické argumenty vegetariánstva o tom, ako nakŕmia i zachránia svet ak bude každý vegetarián / vegán. V recenzii popisujeme aj príklady ktoré dáva v súvislosti s tým, ako náročne je udržiavať farmu vegánsku v protiklade s tou tradičnou - organickou (vajcia, mäso), ktorej produkcia nie je závislá na fosílnych palivách. Autorka naopak odcudzuje tradičné farmy, ktoré fosílne palivá (čiže chémiu) využívajú vo veľkom a kŕmia zver obilím, len preto aby mali vysokú produkciu (a zisky). Momentálne je na svete 7 miliárd ľudí (2013). Miliardy z nás sú na svete iba vďaka fosílnym palivám, pretože sme prišli na to, ako transformovať uloženú energiu do použiteľnej energie. Ak zemný plyn a ropa sa budú stále zdražovať a potom budú neúnosne drahé (alebo sa úplne minú), nebude žiadny spôsob ako udržať produkciu obilia (či iných poľnohospodárskych plodín) na tých úrovniach, ako ich poznáme dnes.
Podľa autorky je realita taká, že tento je argument nemôžu vyhrať ani všežravci, ani vegetariáni. Neexistuje žiadny udržateľný spôsob, ako kŕmiť súčasnú populáciu – nieto na úroveň, ktorá je predpovedaná na ďalších 40 rokov (cez 9 miliárd obyvateľov). Obilie, sója a poľnohospodárstvo sú kompletne neudržateľné zdroje obživy pre akúkoľvek úroveň obyvateľstva. Ničia planétu, ktorá sa jedného dňa už nemusí dať obnoviť. Ale aj mäso, ryby a vajcia sú rovnako neudržateľné v otázkach produkcie pre súčasný objem populácie, pretože nie je dostatok pastvín na svete pre toľko zvierat, aby nás nakŕmili. Podľa autorky ak by produkcia poľnohospodárskych plodín nebola dotovaná cez petrochemický priemysel, svetová populácia by rástla prirodzeným a pomalým tempom s trvalo udržateľnou úrovňou. Podľa nás jednou z najcennejších myšlienok knihy je nasledovná úvaha:
Náprava sveta zahŕňa smrť. Znamená to nechať bobrov jesť stromy, nechať vlkov jesť bobrov, nechať pôdu, aby zjedla nás všetkých. Znamená to dať dole všetky priehrady a nechať lososy prísť domov, položiť vajíčka a byť zjedení medveďmi. Znamená to uchovať svet, ktorý odolne vyživuje sám seba, ktorý chce dávať aj dostávať. Môžeme ale vyrúbať les alebo radšej môžeme zjesť výživného jeleňa, ktorý v ňom žije. Môžeme vytrhať životodarnú trávu alebo radšej môžeme zjesť bizóna, ktorý sa tam bude pásť. Môžeme vytvoriť priehrady na riekach, aby sme tam mali ryby kŕmené nevýživným granulátom alebo radšej môžeme jesť výživné divo žijúce ryby, ktoré nás môžu kŕmiť už navždy. Voľba je na náš…
Získajte plnú recenziu tejto fantastickej knihy v našom VIP členstve a dozviete sa všetky myšlienkové klenoty a najpodstatnejšie informácie, ktoré sme v knihe našli.
Ako získať recenzie kníh
Recenzie kníh vám ponúkame ako BONUS k VIP PREMIUM členstvu, v ktorom nájdete všetky naše elektronické produkty vytvorené do roku 2016. Edukačné eKnihy, prednášky či cvičebné DVD materiály sú dostupné ihneď vo vašom MOBILE, TABLETE alebo POČÍTAČI na jeden klik. Všetky produkty v pôvodnej hodnote nad 800 eur môžete mať dnes dostupné za 20 eur / mesiac (alebo 200 eur / rok). Viac informácií si môžete preštudovať TU.
